Sekvoj vždyzelená 'Illa Martin' Sequoia sempervirens 'Illa Martin'

Podrobný popis

Sekvoj vždyzelená 'Illa Martin' - nádherný statný strom, ktorý sa pýši predovšetkým výškou, do ktorej dorastá. Kultivar 'Martin' (často uvádzaný aj ako 'Illa Martin') je spájaný so selekciami mrazuvzdornejších klonov zo semien distribuovaných zo Sequoiafarm v nemeckom Kaldenkirchene. Meno bolo v roku 1999 použité dendrológom Dickom van Hoey Smithom na počesť rodiny Martinovcov. Strom tvorí štíhlu pyramidálnu korunu a vďaka dobrému vetveniu pôsobí kompaktnejšie než bežný druh. Ihličie je v dvoch radoch, 1,5 – 2,5 cm dlhé, v lete modrozelené a v zime tmavozelené, takže aj v chladnej časti roka zostáva záhrada vždyzelená. Borka je mäkká, vláknitá, v odtieňoch oranžovohnedej až červenohnedej a s vekom sa lúpe v pruhoch. Drobné oválne šišky (1,5 – 3 cm) dozrievajú do červenohneda. V podmienkach SR a ČR sa pri dlhovekých výsadbách počíta približne s 20 – 30 m výšky a 6 – 10 m šírky, po 10 rokoch dosahuje často okolo 6 – 8 m. Tŕne netvorí a zvyčajne nie je považovaný za jedovatý. Uplatní sa ako solitér, zvislá kulisa k trávam a papradiam aj ako alejový strom vo väčších zelených plochách.

Sekvoja vždyzelená – rýchlo rastúci ihličnan, ktorý vo svojom prirodzenom prostredí dokáže dosiahnuť výšku až 120 m s kmeňom s priemerom 9 m. V našich podmienkach dorastá zvyčajne do 50 m s kmeňom s priemerom 2 m. Pozoruhodná je predovšetkým jemná, drevitá kôra. Konáre sú usporiadané vodorovne a sú prehnuté. Mladé vetvy sú hranaté, najprv zelené, kým prejdú do červenohnedej. Ihličie má pomerne krátke (cca 2 cm), usporiadané po oboch stranách konárov, tmavozelené s bielym pásom na spodnej strane. Šišky sú žltohnedé samčie a zelené samičie. Ideálny solitérny strom.

Pestovanie: Vyhovuje jej plné slnko až ľahký polotieň a chránené miesto bez vysušujúceho zimného vetra. Pôda býva najvhodnejšia priepustná, hlinito-piesočnatá, výživná a trvale mierne vlhká, s pH približne 5,5 – 7,0. Rastliny z kontajnera sa vysádzajú od marca do novembra, pri balových výpestkoch je vhodná jar alebo jeseň. Po výsadbe sa osvedčuje pravidelná zálievka a mulč, pretože druh zle znáša dlhé vyschnutie koreňového priestoru, zároveň znesie aj vlhšiu pôdu, ak je dobre odvodnená. Hnojenie sa volí striedme, na jar postačí kompost alebo pomaly rozpustné hnojivo pre ihličnany. Rez sa zvyčajne nevykonáva, odstraňujú sa len suché konáre. Podľa európskych pestovateľských katalógov zodpovedá otužilosť zhruba -12 °C, po dobrom zakorenení v chránenej mikroklíme môže krátkodobo zvládnuť aj okolo -18 °C. V SR a ČR sa pestovaniu darí hlavne v teplejších polohách a mestských záhradách, mladé výsadby často potrebujú zimný kryt a ochranu koreňového balu. Vo skupinách sa ponecháva rozostup približne 8 – 10 m a počíta sa s tým, že strom netoleruje utlačenie a dlhodobé zadláždenie v koreňovej zóne. Na ťažkých, zle odvodnených pôdach hrozia koreňové hniloby, v suchu sa môžu objaviť roztočce (svilušky), prevenciou je rovnomerná vlaha a vzdušné stanovište. Dobre znáša bežný vietor aj vetry od vodných plôch, problematický býva predovšetkým vietor vysušujúci. V nádobe sa uplatní len v mladosti, nádoba sa na zimu izoluje a substrát sa nenecháva úplne vyschnúť. Vnútorný opad staršieho ihličia na jar je u vždyzelených ihličnanov prirodzený.

Autor: Nikol | Revízia: 13. 2. 2026