Peltoboykinia tellimoides - Peltoboykinia tellimoides Peltoboykinia tellimoides

Podrobný popis

Peltoboykinia tellimoides - oddenkatá trvalka z čeľade lomikameňovitých (Saxifragaceae), v literatúre uvádzaná aj pod synonymom Boykinia tellimoides. Pochádza z východnej Ázie, predovšetkým z horských lesov a tienistých roklín ostrova Honšú a z juhovýchodnej Číny, kde rastie na vlhkých, humóznych pôdach v nadmorských výškach zhruba 1100–1900 m. Z krátkeho podzemku vytvára postupne sa rozširujúci trs s nápadnými, dlho stopkatými listami. Čepele sú dlaňovité, hlboko laločnaté, na okraji zúbkaté a lesklo zelené, v dobrej pôde môžu mať 20–40 cm v priemere. Na začiatku leta sa nad listy dvíhajú stvoly so vzdušnými, rozkonárenými súkvetiami drobných, zvonkovitých až hviezdicovitých kvetov v krémovo bielej až žltozelenej farbe, ktoré poskytujú peľ aj nektár drobným opeľovačom. Vôňa býva nevýrazná, rastlina je bez tŕňov. V záhrade vytvára pokojné, plné plochy v tieni drevín a dobre kontrastuje s jemnými textúrami papradí, funkií, astilb alebo s voľnými trsmi ostríc pri vode.

Pestovanie: Uprednostňuje polotieň až tieň s rozptýleným svetlom, najlepšie mimo priameho poludňajšieho slnka, ktoré môže listy spáliť. Vhodná je hlbšia, humózna a stále mierne vlhká pôda, nie však dlhodobo zamokrená. Odporúča sa prídavok lístovky a kompostu a mulč, ktorý udrží rovnomernú vlahu. Vyhovuje mierne kyslá až neutrálna pôdna reakcia, približne pH 5,5–7,0. Zálievka je dôležitá hlavne po výsadbe a v letných obdobiach sucha, prísušok sa na okrajoch listov rýchlo prejaví. Na hnojenie zvyčajne stačí jarný kompost alebo mierna dávka hnojiva pre trvalky, priveľa dusíka podporuje mäkké pletivá. Rastliny sa vysádzajú od marca do októbra, prednostne na jar a skoro na jeseň. V čase kvitnutia dorastá najčastejšie do výšky 60–90 cm a do šírky 50–70 cm, pri výsadbe sa ponecháva rozostup 50–60 cm, čo zodpovedá zhruba 3–4 rastlinám na m². Mrazuvzdornosť vyzretých trsov sa v európskych zdrojoch uvádza ako úplná, orientačne okolo -17 až -20 °C, v chladnejších polohách pomôže zimný kryt z lístia a najmä pôda, ktorá v zime nezostáva premokrená. Najčastejšími škodcami bývajú slimáky na rašiacich listoch, z chorôb škvrnitosti pri zahustení a trvalo vlhkých listoch. Delenie starších trsov sa vykonáva na jar, v nádobe sa pestuje v hlbšom kvetináči s humóznym substrátom a pravidelnou zálievkou. V lete prospieva v spoločnosti iskerníkov alebo japonských veterníc, na brehoch jazierok pôsobí prirodzene s ostricami. Kvetné stvoly možno po odkvitnutí odstrániť, listy zostávajú dekoratívne do jesene.

Autor: Nikol | Revízia: 4.2. 2026