Peltoboykinia tellimoides - Peltoboykinia tellimoides Peltoboykinia tellimoides

Podrobný popis

Peltoboykinia tellimoides - podzemkatá trvalka z čeľade lomikameňovitých (Saxifragaceae), v literatúre uvádzaná aj pod synonymom Boykinia tellimoides. Pochádza z východnej Ázie, predovšetkým z horských lesov a tienistých roklín ostrova Honšú a z juhovýchodnej Číny, kde rastie na vlhkých, humóznych pôdach v nadmorských výškach zhruba 1100 – 1900 m. Z krátkeho podzemku vytvára postupne sa rozširujúci trs s nápadnými, dlho stopkatými listami. Čepele sú dlanité, hlboko laločnaté, po okraji zubaté a lesklo zelené, v dobrej pôde môžu mať 20 – 40 cm v priemere. Na začiatku leta sa nad listami zdvíhajú stvoly so vzdušnými, rozvetvenými súkvetiami drobných, zvončekovitých až hviezdicovitých kvetov v krémovo bielej až žltozelenej farbe, ktoré poskytujú peľ aj nektár drobným opeľovačom. Vôňa býva nevýrazná, rastlina je bez tŕňov. V záhrade vytvára pokojné, plné plochy v tieni drevín a dobre kontrastuje s jemnými textúrami papradí, bohyšiek (host), astilieb alebo s voľnými trsmi ostríc pri vode.

Pestovanie: Preferuje polotieň až tieň s rozptýleným svetlom, najlepšie mimo priameho poludňajšieho slnka, ktoré môže listy vysušovať. Pôda býva vhodná hlbšia, humózna a stále mierne vlhká, ale nie dlhodobo zamokrená. Odporúča sa prídavok listovky a kompostu a mulč, ktorý udrží rovnomernú vlahu. Reakcia pôdy vyhovuje mierne kyslá až neutrálna, približne pH 5,5 – 7,0. Zálievka je dôležitá hlavne po výsadbe a v letných obdobiach sucha, prísušok sa na okrajoch listov rýchlo prejaví. Hnojenie obvykle stačí jarný kompost alebo mierna dávka hnojiva pre trvalky, príliš veľa dusíka podporuje mäkké pletivo. Rastliny sa vysádzajú od marca do októbra, s prednosťou pre jar a skorú jeseň. V kvete dorastá najčastejšie do 60 – 90 cm a do šírky 50 – 70 cm, pri výsadbe sa ponecháva rozostup 50 – 60 cm, čo zodpovedá zhruba 3 – 4 rastlinám na $m^2$. Mrazuvzdornosť vyzretých trsov sa v európskych zdrojoch uvádza ako plná, orientačne okolo -17 až -20 °C, v chladnejších polohách pomôže zimný kryt z lístia a najmä pôda, ktorá v zime nezostáva premokrená. Najčastejšími škodcami bývajú slimáky na rašiacich listoch, z chorôb škvrnitosti pri zahustení a trvale vlhkom liste. Delenie starších trsov sa vykonáva na jar, v nádobe sa pestuje v hlbšom kvetináči s humóznym substrátom a pravidelnou zálievkou. V lete prospieva v spoločnosti iskerníkov alebo japonských veterníc, na brehoch jazierok pôsobí prirodzene s ostricami. Kvetné stvoly je možné po odkvitnutí odstrániť, listy zostávajú dekoratívne do jesene.

Autor: Nikol | Revízia: 4. 2. 2026