Jedľovec kanadský Tsuga canadensis

Podrobný popis

Jedľovec kanadský - mohutný stálezelený ihličnan pôvodom z chladných a vlhkých lesov východnej Severnej Ameriky, kde rastie aj pod zápojom stromov a pozdĺž potokov. V európskych parkoch sa pestuje od 18. storočia a cenený je najmä pre svoju mimoriadnu znášanlivosť polotieňa až tieňa. Vytvára pravidelnú, jemne previsnutú kužeľovitú korunu s mäkkou textúrou ihličia. Ihlice bývajú 8 – 15 mm dlhé, tmavozelené, na rube s dvoma nápadnými svetlými prúžkami. Na jar rašia sviežo zelené konce výhonkov, ktoré zvýraznia kresbu plochých vejárikov vetvičiek. Kvety sú nenápadné, objavujú sa v máji a na jeseň dozrievajú drobné šištičky dlhé okolo 2 cm, hnedej až sivohnedej farby. Meno jedľovec (v češtine jedlovec) býva niekedy zamieňané s jedovatými bolehlavmi, tie však patria k bylinám a s rodom Tsuga nesúvisia. Druh sa uplatní ako solitéra do väčších záhrad, do prírodne ladených skupín s rododendronmi a papraďami, aj ako clona, ktorá pôsobí pokojne a mäkko.

Pestovanie: Stálozelený ihličnan vhodný do chladnejších a vlhkejších polôh, kde netrpí letným prehrievaním. Najlepšie prosperuje v polotieni až vo svetlom tieni, na slnku sa osvedčuje len pri trvalo vlhkej pôde a vyššej vzdušnej vlhkosti. Vhodné je závetrie bez vysušujúcich zimných vetrov, v teplých nížinách prospieva v chladnejšej mikroklíme. Pôda býva najvhodnejšia humózna, kyprá a rovnomerne vlhká, s funkčnou drenážou, aby korene nestáli vo vode bez kyslíka. Odporúčané pH sa pohybuje približne 4,5 – 6,5, na vápenatých pôdach sa môže objaviť žltnutie ihlíc. Kontajnerované rastliny sa vysádzajú zhruba od marca do novembra mimo obdobia zamrznutej pôdy, v teplom období je dôležitá pravidelná zálievka až do úplného zakorenenia, zvyčajne prvé dve sezóny. Po ujatí znáša len krátke prísušky, odolnosť voči suchu je nízka, dlhšie sucho podporuje roztočce a zasychanie koncov výhonkov. Hnojenie sa volí striedme, na jar kompostom alebo pomaly rozpustným hnojivom pre kyslomilné dreviny, neskorý dusík po júli sa obmedzuje. Rez nebýva nutný, vykonáva sa sanitárne koncom zimy, prípadne sa robí ľahké tvarovanie po rašení. Mulč z kôry alebo štiepky stabilizuje vlahu a teplotu koreňov. Pestovanie v nádobe je možné hlavne pri zakrpatených kultivaroch, potrebná je drenáž a zimná ochrana nádoby proti premrznutiu balu, pričom pri obleve sa stráži vlhkosť. Mrazuvzdornosť vyzretých rastlín sa pohybuje približne okolo -29 až -34 °C, mladé výsadby sú citlivejšie na zimné vysychanie. Z chorôb sa môžu objaviť fytoftórové hniloby koreňov pri premokrení, zo škodcov vošky, puklice a roztočce. Pre solitérnu výsadbu sa ponecháva rozostup približne 6 – 10 m, pri menších kultivaroch 1,5 – 3 m.

Autor: Nikol | Revízia: 20. 2. 2026