Horkoň lekársky Picrasma quassioides

Podrobný popis

Horkoň lekársky - opadavý strom z čeľade simarubovitých, pochádzajúci od Himalájí po mierne oblasti východnej Ázie (Čína, Kórea, Japonsko). V prírode rastie v lesoch a na ich okrajoch, často v hlbších, vlhších pôdach. V záhrade vytvára strom obvykle 10 – 15 m vysoký a približne 6 – 8 m široký s čistou korunou. Listy sú nepárno perovito zložené, 15 – 40 cm dlhé, zložené zo 7 – 15 lístkov s nepravidelne pílovitým okrajom, a pri rozomnutí môžu ľahko aromaticky voňať. V máji až júni sa objavujú metliny drobných kvetov zelených až žltozelených, ktoré nie sú nápadné, ale priťahujú drobné opeľovače. Po odkvitnutí sa tvoria malé kôstkovice, najprv červené a pri dozrievaní na prelome septembra a októbra tmavnú do čiernej. Jesenné olistenie sa farbí do žltej, oranžovej až načervenalej. Kôra a drevo sú výrazne horké, v tradičnom využití sa z nich pripravovali horké extrakty a farbivá, v modernej praxi sa spomína aj využitie látok typu quassinoidov v prípravkoch na ochranu rastlín. V kompozícii dobre ladí s javormi, jaseňovcami, kalinami a svíbmi, kde zložený list vytvára jemnú textúru.

Pestovanie: Pre pestovanie v SR sa osvedčuje stanovište na plnom slnku až v polotieni, ideálne v závetrí, aby sa obmedzilo zimné vysušovanie. Pôda býva najlepšia hlbšia, humózna a výživná, stále mierne vlhká, ale dobre priepustná, s pH približne 6,0 – 7,5. Dlhodobé premokrenie aj extrémne sucho sa môžu prejaviť slabším rastom a predčasným žltnutím listov, po zakorenení však strom znáša aj kratšie suché obdobia. Výsadba sa zvyčajne vykonáva od marca do mája alebo od septembra do novembra. Pri solitére sa ponecháva priestor aspoň 6 – 8 m do šírky, pri výsadbe v rade sa vzdialenosť medzi stromami volí približne 5 – 7 m. Hnojenie sa rieši skôr organicky, kompostom alebo pomaly rozpustným hnojivom na jar, aby prírastky dobre vyzreli. Rez nebýva nutný, prípadné presvetlenie koruny sa vykonáva v zime alebo skoro na jar. Mrazuvzdornosť sa v európskych zdrojoch uvádza zhruba okolo -20 °C, v chránených polohách aj o niečo nižšie, mladé rastliny sa vyplatí chrániť pred holomrazmi mulčom a závetrím. Z chorôb a škodcov sa môžu objaviť vošky či škvrnitosti listov, väčšinou len pri strese z pôdy a vlahy. Oproti pajaseňu (Ailanthus altissima) netvorí hojné koreňové výhonky a zvyčajne sa nespráva invazívne, čo uľahčuje dlhodobú údržbu. V mestských výsadbách znáša znečistené ovzdušie, pokiaľ má koreňový priestor bez zhutnenia. Pestovanie v nádobe je možné len v mladosti a vyžaduje pravidelnú zálievku a zimnú ochranu koreňového balu.

Autor: Kristýna | Revízia: 20. 02. 2026