Borovica horská 'Jacobsen' Pinus mugo 'Jacobsen'

Podrobný popis

Borovica horská 'Jacobsen' - kultivar dánskeho pôvodu, popísaný v druhej polovici 20. storočia, kedy bol nájdený a šírený škôlkárom Mogensom H. Jacobsnom. Vyznačuje sa zakrpateným, pomaly rastúcim habitom a výraznou štruktúrou vetvenia, ktorá pripomína drobne tvarovaný bonsaj. Rastie ako nízky, rozložitý ker s vetvami čiastočne priľahlými k zemi a zdvihnutými koncami, ktoré vytvárajú zhluky krátkych, k sebe pritisnutých vetvičiek. V 10 rokoch dosahuje približne 0,4 – 0,6 m výšky a 0,6 – 0,8 m šírky, po mnohých rokoch obvykle okolo 1 – 1,2 m výšky a 1,5 – 2 m šírky. Ročné prírastky sa pohybujú približne medzi 5 a 10 cm, v chudobnejších pôdach skôr pri dolnej hranici. Ihlice vyrastajú vo zväzkoch po dvoch, sú krátke, asi 3–5 cm dlhé, tmavo zelené až sýto zelené, často ľahko skrútené a husto usporiadané na výhonkoch. Drží na vetvách viac rokov, takže ker pôsobí plný aj v zimnom období. Púčiky sú výraznejšie, sivasto striebristé až belavé a zblízka dodávajú korune jemnú textúru. Šišky sa na zakrpatených rastlinách objavujú skôr ojedinele, sú malé, vajcovité av záhradnej kompozícii majú prevažne dekoratívny význam. Vďaka kombinácii nízkeho vzrastu, nepravidelne členených vetví a tmavo zelených ihlíc sa kultivar 'Jacobsen' uplatňuje ako solitéra v skalkách, štrkových a vresoviskových výsadbách, v menších predzáhradkách, japonsky ladených kompozíciách aj v nádobách na terasách, kde vytvária vresy, zakrpatené borievky a ďalšie horské ihličnany.

Borovica horská - Pinus mugo je ihličnatý ker zriedkavejšie krovitého vzrastu, bez hlavného koreňa. Dorastá do výšky 1-2 m a vyskytuje sa prevažne v horských oblastiach nad hornou hranicou lesa, popr. v nižších polohách na rašeliniskách či vrchoviskách. Často máva bizarné tvary získané neustálym vetrom z jednej strany. V záhradných podmienkach rastie husto a pravidelne a patrí k najodolnejším záhradným borovicám. V prírode často rastie na skalnatých, piesočnatých miestach, hoci potrebuje na zdravý rast dosť vody. Na to jej slúžia dlhé korene, ktoré si vodu dokážu nájsť aj v najnepriaznivejších podmienkach. Okrem silne vápenatej znáša akúkoľvek priepustnú pôdu. Plne otužilá, veľmi húževnatá menšia borovička, nachádza množstvo uplatnení vo výsadbách do záhrad a mestskej zelene.

Pestovanie: Najlepšie vyfarbenie a hustotu ihlíc majú na plnom slnku, v ľahkom polotieni rastie časť kultivarov stále spoľahlivo, ale koruna býva voľnejšia. Závetrie je výhodné hlavne v zime, kedy kombinácia vetra a slnka podporuje vysychanie ihlíc, v teplých nížinách pomáha mikroklíma s chladnejším podložím a mulčom. Pôda sa osvedčuje priepustná, piesočnato-hlinitá až kamenistá, v ťažkých íloch je dôležitá drenáž, zakrpatené formy reagujú citlivo na premokrenie. Odporúčané pH býva približne 4,5-6,5, pri mnohých záhradných pôdach funguje aj mierne kyslé až slabo neutrálne prostredie. Kontajnerované rastliny sa vysádzajú od marca do novembra, v teplom období s pravidelnou zálievkou, aby koreňový bal nepresychal, najmä počas prvého leta. Po zakorenení býva odolnosť voči suchu stredná až vysoká, napriek tomu sa u zakrpatených kultivarov vypláca rovnomerná vlaha pri dlhých horúčavách. Hnojenie je vhodné striedme, na jar menšou dávkou pomaly rozpustného hnojiva pre ihličnany, nadbytok dusíka zvyšuje mäkký prírastok a riziko chorôb. Rez sa obvykle nevyžaduje, na zahustenie sa niekedy skracujú jarné „sviečky“ v máji až júni. Mulč z kôry stabilizuje vlhkosť aj teplotu pôdy. Pestovanie v nádobe je časté, potrebná je drenážna vrstva, priepustný substrát a zimná ochrana nádoby proti premrznutiu koreňov, pri obleve sa stráži vlhkosť. Mrazuvzdornosť zakrpatených borovíc býva vysoká, okolo -30 ° C, rizikom je skôr zimné vysychanie a premokrenie. Zo škodcov sa môžu objaviť roztočce a vošky pri suchu, z chorôb sypavky a koreňovej hniloby v ťažkej pôde. Rozostupy sa volia podľa cieľovej šírky, orientačne 0,8–1,5 m pri vankúšových formách a širších zakrpatených kultivaroch okolo 1,5–2,5 m.

Autor: Nikol | Revízia: 30.11.2025